Jdi na obsah Jdi na menu
 


7. Modlitba

7. + MODLITBA +

Duchovný život východných kresťanov je silno spätý s modlitbou cirkvi - s časoslovom (večiereň, utiereň, časy-hodinky). Súkromné pobožnosti nemajú také silné postavenie ako v západnom obrade. Príčinou tohto faktu môže byť veľký význam a vplyv mníšstva.

Taktiež, ako Božská liturgia je zameraná na vnímanie zmyslami (ikona, svieca, žehnania, poklony, opakovania…/krasnyj ugol/).

Modlitba bez prestania. Sv. Písmo nenariaďuje nič nemožné. Ora et labora. Katastasis – stála dispozícia srdca. Charakteristické je opakovanie niektorých modlitieb, aj mnohonásobné, aby sme mohli hlbšie prežiť a uvedomiť si niektoré pravdy. Prvok opakovania je však typický aj pre osobnú modlitbu, najznámejšia je tzv. Ježišova modlitba – modlitba srdca.

Vo východnej duchovnosti je výraz „srdce“ jedným zo základných termínov. Srdce sa chápe samozrejme nie v zmysle biologickom, ani v zmysle prenesenom, ako výraz našej citovosti, ale označuje sa ním duchovný rozmer. Srdce je centrom ľudskej osoby, je miestom, kde sa spájajú korene duše i tela, je to životodarný prameň nášho bytia.

Mnoho východných autorov používa srdce ako znak, ktorým sa východná spiritualita líši od západného racionalizmu, ktorý zabúda, že srdce je základom kresťanského života. V človeku, ktorý opustil hriech a obrátil sa k Bohu, existuje vplyvom Božej milosti sympatia k duchovnému svetu. Táto sympatia je závislá na stupni príbuznosti s Bohom. Byť pozorný k hlasu tejto príbuznosti, znamená zachytiť Božie tajomstvo tak, ako sa prejavuje v nás, v našom živote. Tak sa srdce stane prameňom zjavenia. Lebo Duch Boží je vo vnútri nášho srdca, neustále mu vdychuje vedomie o svojej prítomnosti a neprestáva v nás prebývať.

Každá liturgická aj osobná modlitba sa začína epiklézou – vzývaním SD. Mnohokrát využíva spomienka podľa Božieho Slova – anamnéza.