Jdi na obsah Jdi na menu
 


6. Sv. sviatosti - tajomstvá

6. + SV. SVIATOSTI -TAJOMSTVÁ +

Vo svetle Kristovho vzkriesenia a prijatia Božieho Ducha treba vnímať aj všetky sv. sviatosti kresťanského východu.

Prostredníctvo sv. sviatosti Cirkvi sa milosť Sv. Ducha vylieva neustále priamo do vnútra človeka. Sv. sviatosti sú v nej znamením nerozlučného prebývania SD. Vďaka nim duchovný a milostivý život človeka nachádza svoj základ v Bohu a súčasne aj mieru a poriadok.

Z vonkajšej strany sv. sviatosti sú kombináciou osobitných sv. dejov a modlitieb a završujú sa vzývaním SD (epikléza). Okrem toho pre uskutočnenie sviatosti sa vyžaduje zákonný vykonávateľ, biskup, alebo presbyter, vykonávajúci sviatosť od Cirkvi, spolu s Cirkvou a pre Cirkev (ekleziológia). Cirkevná hierarchia a sviatosti sú od seba neoddeliteľné.

Obradová a spirituálna rozdielnosť medzi východným a západným obradom je aj vo sv. sviatostiach. Konkrétne sa dotkneme sviatosti kresťanskej iniciácie.

Jednota medzi sviatosťami iniciácie

Jedným z usmernení CCEO, ktoré sú v protiklade k častým zvykom, ba dokonca aj partikulárnym legislatívam ostatných storočí, je jednoznačné potvrdenie úzkeho vzťahu, ktorý je medzi tromi sviatosťami kresťanskej iniciácie, takže tento vzťah musí byť viditeľný aj zo spôsobu ich slávenia. Iniciácia je v skutočnosti jednotné a nedeliteľné slávenie vstupu do života v Kristovi, do spoločenstva, ktoré v ňom žije. Tento vstup, ktorý sa začína prvým povolaním k viere, dosahuje svoj vrchol v paschálnom tajomstve Krista, do smrti ktorého sme boli ponorení, aby sme vstali z mŕtvych v jeho vzkriesení, ktoré nás robí Božími synmi a chrámami Svätého Ducha. “Pomazaní” Svätým Duchom pre dielo Kráľovstva stali sme sa hodnými zúčastňovať sa na hostine Kráľovstva. Tu je motív znenia kánonov 695 a 697, ktoré predpisujú spojené alebo časovo len málo vzdialené udelenie troch sviatostí: krstu, myropomazania a svätej eucharistie.

Podľa náuky a praxe prvotnej cirkvi, inšpirovanej Novou zmluvou, veriaci, ktorý prijímal eschatologický dar Ducha Zmŕtvychvstalého, prijímal aj to, aby ten istý Duch bol činný v jeho osobe a pripodobňoval ho Kristovi Pánovi. Krstné znovuzrodenie na Božie deti, dedičov Kráľovstva, ospravedlnených, vykúpených a posvätených nieslo so sebou aj plnoprávne začlenenie do spoločenstva Božieho ľudu. Najvyšší “znak” tejto udalosti bol v pripustení k hostine v Kráľovstve. Preto bolo nevyhnutné, aby tieto sviatosti boli udelené v čo najužšej spojitosti, neoddelene, v kontexte jediného slávenia. Od tohto momentu bol veriaci začlenený do Božieho ľudu so všetkými titulmi a funkciami, ktoré mu jeho nový život v Kristovi a vo Svätom Duchu (Rim 8, 9) dával bez výnimky. Jediné slávenie bolo vyjadrením toho, že také je aj jediné nerozdeliteľné dielo Otcovho a Synovho Ducha. Takáto bola prax v živote všetkých cirkví prvých storočí.

Západná cirkev túto prax opustila z rozličných historických a kultúrnych príčin, takže krstná iniciácia sa v nej udeľovala deťom v rôznych súvislostiach a časových momentoch. Na Východe sa však pôvodný zvyk zachoval neporušený. Jednota týchto sviatostí je tam taká silná, že v mnohých súvislostiach sa termínom “krst” rozumejú (zvyčajne) všetky tri fázy kresťanskej iniciácie. Toto je titul, ktorý sa im dáva v mnohých rukopisných alebo tlačených euchológiách.

V ostatných storočiach sa však aj v rôznych východných katolíckych cirkvách táto prax zmenila, a to najmä vplyvom vonkajších tlakov, vychádzajúcich zo zmien pastoračných a duchovných postojov Západu, ktoré sú síce pochopiteľné, ale z hľadiska východného dedičstva sú cudzie a sú mimo línie dynamizmu vlastného východnému dedičstvu. Tam, kde sa tradičná prax stratila, kódex vyžaduje ozajstnú reformu a aplikáciu predpísaných noriem podobne, ako si to pre latinskú cirkev vyžadovala koncilová Konštitúcia o posvätnej liturgii. Bezpodmienečne sa musí zariadiť predovšetkým hlbšie štúdium starej praxe. V tom môže napomôcť porovnávanie rukopisov a tlačených liturgických kníh, vydaných východnými katolíkmi, ale aj pravoslávnymi. To je prvá časť prípravy. Ďalej treba mať na zreteli aj stále používanú prax v pravoslávnej cirkvi. Takisto sa treba postarať o nevyhnutnú výuku, aby dôvody týchto zmien pochopili všetci: klérus, teológovia, kresťanský ľud. Zatiaľ, čo sa bude zavádzať obnovená prax, je potrebná nevyhnutná katechéza neoiniciovaných detí, len čo budú schopné priblížiť sa k chápaniu tajomstiev viery a pokračovať v nej, až kým nedospejú. Už účasť detí, hoci krátka, ale pravidelná, na bohoslužobných sláveniach je drahocenným prvkom katechézy, pretože ich konkrétnym spôsobom vovádza do života cirkvi. Táto iniciácia je možno málo pojmová alebo rozumová, avšak účinne ich začleňuje do “klímy” slávenia, pričom vykonávané gestá a znaky ich naozaj vovádzajú do neviditeľných skutočností. Celý proces vyžaduje tvorivé úsilie, aby sa primerane prešlo k novej praxi v nadväznosti na súčasný život. Ide o neľahký, ale nevyhnutný zásah, ak skutočne chceme oživiť vlastné dedičstvo na úžitok celej Cirkvi.