Jdi na obsah Jdi na menu
 


4. Východná spiritualita

4. + VÝCHODNÁ  SPIRITUALITA +

Spiritualita, alebo duchovnosť veľmi úzko súvisí s obradom. Je to spôsob, forma duchovného života; spôsob chápania, vnímania a prežívania duchovných skutočností. Tiež by sme mohli povedať, že duchovnosť je život človeka s Bohom a v Bohu. Silno súvisí s mentalitou a kultúrou toho-ktorého národa .

„Vtelené Božie Slovo sa stalo človekom, Syn Boží synom človeka, aby tým umožnil človeku Syna Božieho, stať sa adopciou synom Božím“. Tieto slová obsahujú v zkratke celé dejiny spásy. V dejinách spirituality sa tieto slová opakujú v nespočetných variáciach. Sú základom duchovnosti Východu. Jeho náuka sleduje tento cieľ: zbožštenie človeka.

Pokúsime sa trochu porovnať niektoré odlišnosti byzantskej cirkvi v porovnaní s latinskou a objasniť ich príčiny. Najvýraznejšie odlišnosti sú: ženatí kňazi, podstatne dlhšie obrady, pri ktorých sa skoro všetko spieva a často sa opakuje, prísnejšie pôsty, ľudia sa veľa žehnajú a klaňajú a pod.

Aj telo

Východ má vo všeobecnosti komplexnejší pohľad na človeka - je telo, duša a duch. Výrazné je to práve pri tele, ktoré najmä na Západe bolo niekedy považované za čosi nižšie, za príťaž, ktorú treba obmedziť. Východ sa naopak snaží zapojiť celého človeka do duchovného života, do modlitby. Tak ako sa telo zúčastňuje na modlitbe duše, tak sa duša modlí v tele a prostredníctvom tela, ktoré je chrámom Ducha. Preto toľko poklôn a prežehnávania, preto prísnejšie pôsty. Do pokánia sa tak zapája celý človek, cieľom pôstu je obrátenie, uzdravenie a premenenie (zbožštenie) celého človeka - aj tela.

V bohoslužbe sa podstatne viac vplýva na zmysly: na zrak ikonami a bohatou výzdobou chrámu; na sluch spevom a roľníčkami kadidla; na čuch vôňou kadidla a voňavých sviec, ktoré horia v chráme; na hmat dotykom a bozkávaním ikon, evanjeliára a relikvií; na chuť eucharistiou, ktorá sa podáva v zásade pod obidvoma spôsobmi, alebo rozdávaním požehnaného chleba (antidoru) či ovocia a pod. na konci bohoslužieb (ide o pozostatok prvokresťanských hodov lásky - agapé). Cieľom tohto všetkého je zážitok z Boha, skúsenosť stretnutia s ním, ktorá je menej racionálna, menej postavená na slovách a presviedčaní ako na Západe, je to záležitosť srdca. To však neznamená, že táto skúsenosť je zmyslová. Môžeme azda povedať, že je to analogické ako pri sviatostiach - vonkajšie znaky to, čo naznačujú, aj neviditeľne uskutočňujú, sprítomňujú. Zmysly sú teda bránou, ktorou nebeská skutočnosť “vchádza do človeka”. Táto skúsenosť je predobrazom, predchuťou života v Božom kráľovstve. Tak každá bohoslužba je obrazom nebeskej bohoslužby ale zároveň aj účasťou na nej. Preto hlavným aspektom bohoslužieb je oslava, vďakyvzdávanie. Navonok sa to prejavuje tým, že sa veľa spieva (nemala by byť recitovaná liturgia), a vôbec východná cirkev si potrpí na vznešenosť a krásu bohoslužieb a výzdobu chrámu (množstvo sviec, veľa sa okiadza a pod.). Na bohoslužbách sa nikdy nešetrí, krása je totiž jedným z prejavov (a symbolov) Boha a "sám Kristus je vtelená Krása." (P. Evdokimov)

Cieľom kresťanského života je zbožštenie (theosis) - úplná premena človeka, jeho účasť na Božej prirodzenosti, podiel na živote presvätej Trojice, bytostné zjednotenie s Bohom (nie splynutie ani rozplynutie sa v Bohu). Vzorom tejto premeny je Mária - Bohorodička, aj preto východnými kresťanmi osobitne uctievaná.

Rozdiely medzi východnou a západnou spiritualitou môžu byť zhrnuté v názvoch baziliky, ktorá pokrýva Golgotu a Kristov hrob. Pre západného kresťana je to „Svätý hrob“, ale Východ ju pozná ako „Anastasis“, čiže „Vzkriesenie“. Jedno je však isté: celý život byzantského Východu je chválou Vzkrieseného Pána. V byzantskom obrade Paschu predchádza desať týždňov prípravy, po nej nasleduje nepretržitý osemtýždňový sviatok. K tomuto spásonosnému Prechodu smerujú všetky ostatné tajomstvá a v ňom nachádzajú svoje naplnenie. (Taft)