Jdi na obsah Jdi na menu
 


5. Liturgia

5. + LITURGIA +

Vrcholom duchovného života je božská liturgia, ktorá pozná tri rôzne formy - liturgia sv. Jána Zlatoústeho (najčastejšie používaná), sv. Bazila Veľkého (slávi sa 10 ráz v roku) a liturgia vopredposvätených darov (slúži sa vo Veľkom pôste, nie je pri nej premenenie eucharistie). Veriaci sa zvyknú v nedeľu modliť spoločne v chráme večiereň a utiereň.

Dlhé bohoslužby sú menej postavené na porozumení, poskytujú viac slobody pre osobné prežívanie. Ich cieľom je najmä byť s Bohom, zakúšať nebo a stotožniť sa so sláveným tajomstvom.

Ak porovnáme východnú liturgiu so západnou, vidíme tu veľký rozdiel, daný nielen jazykom, ale hlavne celou mentalitou. V bohatej symbolike východnej liturgie je mnohotvárne vyjadrená viera vo sväté tajomstvá. Každá časť chrámového priestoru, každá súčasť liturgických rúch, bohoslužobných predmetov a úkonov má nejakú súvislosť so životom Kristovým a dielom vykúpenia. Môžeme povedať, že celá bohoslužba je jedinou názornou katechézou, niečím podobným, čím bola naším predkom obrazová biblia. Je to v súlade s východnou dušou, ktorá je viac prístupná meditácii a rozprávaniu symbolov, ako striezlivá duša západná.

Východná liturgia - ako účasť na nebeskej liturgii

V súlade s týmto pohľadom na Cirkev ako na „raj na zemi“, ktorý grécki otcovia tak radi zdôrazňovali, liturgia sa stala ikonou nebeskej liturgie, ktorá je opísaná v Liste Hebrejom a v Apokalypse. Západný kresťan vidí eucharistický kult eucharistie skôr ako prostriedok na prípravu kresťanského bojovníka „bojovať dobrý boj“ prostredníctvom Vteleného Slova, dávajúceho milosti. Východný kresťan pozerá na premieňajúcu účasť liturgického spoločenstva v naveky triumfálnom prechode (Pasche) Božieho človeka zo smrti do života ako na predzvesť finálnej divinizácie (zbožštenia) Božieho ľudu v prichádzajúcom Kráľovstve. Duch nie je ten, kto pociťuje láskyplný súcit s trpiacim Prostredníkom odčiňujúcim naše hriechy na kríži, ale ten, kto slávne uctieva Nebeského Vládcu všetkého v obnove jeho triumfu nad smrťou. Eucharistická liturgia je skutočne obnovením historickej udalosti, ale dôraz nie je na tomto akte v jeho historickej perspektíve, nie v tom, čo sa obnovuje, ale na slávnostne triumfálnej obnove tu a teraz. Nie je to ani tak obeta kríža a sviatostné spoločenstvo s obetovanou Obeťou, ako pocta Víťaznému Baránkovi a prijatie jeho „Posvätných a Nebeských Darov“. Eucharistická dogma je rovnaká na Východe aj na Západe; len jej zdôrazňovanie sa líši. Tento pohľad na liturgiu ako účasť na nebeskej bohoslužbe nášho osláveného Nebeského Kráľa nachádza jasné vyjadrenie v byzantskom obrade obety Veľkého vchodu, keď duchovenstvo nesie posvätné obetné dary v procesii z oltára prípravy na oltár obety. Cherubínsky hymnus, ktorý sa spieva počas procesie, vyjadruje symbolizmus, v ktorom je ponorený celý kult, prikazujúc veriacim pripojiť sa k nebeským zborom a zdieľať ich nebeský pohľad:

My, ktorí tajomne predstavujeme cherubínov

a spievame trojsvätý hymnus životodarnej Trojici, odložme

teraz všetky pozemské starosti, aby sme mohli

privítať Kráľa všetkých, ktorého sprevádzajú neviditeľné

vojská anjelov. Aleluja, aleluja, aleluja!

Takéto zdôrazňovanie účasti na nebeskej liturgii nie je sentimentálnym únikom do neskutočna, ale vyznaním viery v to čo je najskutočnejšie: náš život v Kristovi. A dôraz na dokonanie našej transfigurácie po smrti dáva zmysel triumfu našej viere, ktorá začína tento proces počas života.

Symbolizmus svetla

Jednou z najbežnejších tém používaných v byzantskej liturgii na ilustráciu transfigurujúcej prirodzenosti nášho života v Kristovi je svetlo. Jánova tematika svetla, svetlo Baránka v Božom meste (Zjv 21,22-26), preniká východnú spiritualitu a mysticizmus. Život ducha je osvietením týmto božským svetlom; vidieť Boha týmto svetlom znamená žiť v ňom. Sv. Irenej napísal: „Vidieť svetlo znamená byť vo svetle a participovať na jeho jase; podobne vidieť Boha znamená byť v ňom a participovať na jeho životodarnej nádhere; tak tí, ktorí vidia Boha, participujú na jeho živote.“ Tento symbolizmus svetla poznačuje rytmus hodín v byzantských hodinkách, evokujúc vo veriacich nostalgiu po božskej vízii, ktorú môžu symbolicky zazrieť tu na zemi. Je to refrén, ktorý počúvame denne v eucharistickej liturgii, v hymne po prijímaní: „Videli sme pravé svetlo, prijali sme nebeského Ducha, našli sme pravú vieru, klaňajúc sa nerozdelenej Trojici, ktorá nás spasila.“