Jdi na obsah Jdi na menu
 


Počiatky Byzantsko-slovanského obradu v Slovinkách

+ POČIATKY BYZANTSKO-SLOVANSKÉHO OBRADU V SLOVINKÁCH A VZNIK MIESTNEJ GRÉCKOKATOLÍCKEJ CIRKVI

Peter Šoltés

 

Rozšírenie byzantsko-slovanského obradu do oblasti Spiša, ako aj na celé územie dnešného Slovenska, sa udialo počas kolonizácie na valašskom práve od polovice 14. do konca 16. storočia. Valašské, pastierske obyvateľstvo tvorené prevažne etnickými Rusínmi, vyznávajúcimi východný obrad, sa po zalesnených hrebeňoch Karpát presúvalo zo Sedmohradska cez Zakarpatskú Ukrajinu ďalej na západ. Zakladalo nové osady v hornatých, dovtedy neobývaných alebo len riedko osídlených oblastiach. Existenciu valašského obyvateľstva na južnom Spiši medzi prvými dokladá kráľovské nariadenie z roku 1426 proti poškodzovaniu lesných porastov stádami oviec valachov. Osadníkov riadiacich sa valašským právom uvádzajú pramene od konca 15. storočia stále častejšie: Jakubany 1497, Vikartovce 1513, Stotince (Hundertmark) 1539, Torysky 1554. Neskôr sa valašskí kolonisti objavujú v Kamienke, Stráňanoch (Folvark), Jarabine, Helcmanovciach, Kojšove, Tichom Potoku (Štelbach), Veľkom Lipníku a v Slovinkách.

Kočovný spôsob života valašských pastierov, nízky počet rodín žijúcich v ich provizórnych osadách sťažoval postavenie chrámu a sformovanie farnosti. Až v priebehu niekoľkých generácií po svojom príchode si pravoslávni valašskí kolonisti začali povolávať do svojich osád kňazov a budovať drevené cerkvi. Najstaršou valašskou obcou, pri ktorej je doložená existencia cirkvi a chrámu byzantsko-slovanského obradu na Spiši, je Poráč a podľa dochovaných správ pochádza z roku 1420. Rozširovanie východného obradu pokračovalo aj v neskorších obdobiach, či už išlo o zakladanie nových obcí, alebo o dosídlenie vyľudnených či poloprázdnych osád. V priebehu 15. a 16. storočia valašskí osadníci vo viacerých dedinách zmenili, prípadne doplnili ich pôvodný roľnícky charakter na pastiersky a pôvodný latinský obrad prekryl byzantsko-slovanský rítus.

Viac ako polovica gréckokatolíckych farností na Spiši nadväzovala na staršiu rímskokatolícku, respektíve protestantskú cirkev. Podľa vizitácie z roku 1700 bolo z 11 gréckokatolíckych farností spravovaných spišským prepoštom až päť takých, kde gréckokatolíci používali murovaný, pôvodne latinský chrám (Helcmanovce, Nižné Slovinky, Nižné Repaše, Stotince a Olšavica). V šiestich obciach si gréckokatolíci sami postavili drevenú cerkev a ich cirkevná organizácia podľa všetkého nenadväzovala na staršiu, latinskú tradíciu. Tak to bolo vo Veľkom Lipníku, Stráňanoch, Osturni, Poráči, Závadke a Toryskách, ale aj v gréckokatolíckych obciach patriacich v tom čase do poľského zálohu (Litmanová, Kamienka, Jarabina, Jakubany, Kremná a Sulín).

O gréckokatolíckej farnosti v Slovinkách vizitácia spišského prepošta Jána Žigraja (Sigray) z roku 1700 uvádza nasledujúce odpovede:

1. Chrám murovaný v biednom stave.

2. Postavený katolíkmi latinského rítu pred 400 rokmi, neskôr opravený obyvateľmi gréckeho rítu.

3. Jeho patrocínium je svätý Juraj, bojovník a mučeník.

4. Patronátne právo vykonávajú grófi Čákiovci (Csáky).

5. Ako veno má (cirkev, pozn. P. Š.) dve jutrá zeme.

6. Konajú sa tu katolícke obrady gréckeho rítu.

7. Zemepánmi sú zmienení grófi.

8. Miestnym farárom je už 20 rokov Lukáš Mikitovič (Lucas Mikitovics).

9. Je tu jeden oltár, zasvätený svätému Jurajovi, jeden zvon.

10. Je tu škola a ludimagister.

11. Odpustky nemá žiadne.

12. Farár dostáva desiatky, činiace 50 florénov.

13. Duší gréckeho rítu 190, luteránov 5. (obr.30)

 

Gréckokatolícka farnosť Nižné Slovinky podľa údajov tejto vizitácie vznikla najneskôr okolo roku 1680. Od zemepána grófskeho rodu Čákiovcov dostali do užívania murovaný kostol, ktorý v tom čase chátral. Podobne ako farnosti Nižné Repaše, Stotince, Kojšov či Helcmanovce boli Slovinky pôvodne slovenské rímskokatolícke obce, ktoré v období reformácie prijali protestantizmus. V období rokov 1650 – 1730 sa tieto dediny v dôsledku vysťahovania alebo vymretia pôvodného obyvateľstva a následného príchodu veľkého množstva nových gréckokatolíckych osadníkov stali gréckokatolíckymi a sformovali sa v nich farnosti.

 

Spiš patril k tým oblastiam Mukačevskej eparchie, kde sa najskôr presadila snaha o zjednotenie pravoslávnych veriacich s katolíckou cirkvou. Významne k tomu prispel fakt, že  roku 1596 bola v Poľskom kráľovstve uzavretá Brestská únia, ktorá sa dotkla aj spišských pravoslávnych dedín ležiacich na zálohovanom území. Cez zálohované obce, ale aj priamo z územia Poľska prenikali na Spiš unionistické idey. Právny základ na vznik uniatskej cirkvi (Ecclesia graeci ritus unitorum), od roku 1772 oficiálne nazývanej gréckokatolícka cirkev, položila Užhorodská únia, uzavretá na sviatok sv. Juraja roku 1646 na hrade v Užhorode.

Užhorodská únia: Myšlienka úradného zjednotenia pravoslávnych veriacich Mukačevskej eparchie s katolíckou cirkvou sa začala objavovať už na začiatku 17. storočia, ktorej územie s najväčšou koncentráciou východných veriacich bolo rozdelené medzi dve mocné šľachtické rodiny. Kalvínska rodina Rákociovcov kontrolovala Mukačevo a väčšiu časť Podkarpatskej Rusi a katolícka rodina Drugetovcov sa zasa opierala o dve mestá, Humenné a Užhorod. Východní veriaci však boli veľmi úzko naviazaní na svoju byzantskú liturgiu a tradíciu, a preto ani pokusy protestantských kazateľov neboli medzi nimi príliš úspešné. Hlavne po návrate šľachtickej rodiny Drugetovcov z protestantstva do katolíckej cirkvi a po pozvaní jezuitov na ich humenské panstvo roku 1608 sa zo strany katolíckej cirkvi uskutočnili viaceré pokusy o účinkovanie medzi východnými veriacimi, ale podvedomé stotožňovanie katolicizmu s príslušnosťou k latinskému obradu malo skôr opačné účinky.

Za takých okolností sa ako východisko prežitia a zachovanie si vlastnej identity ukazovalo práve „zjednotenie“, teda vyhlásenie jednoty s katolíckou cirkvou, ktoré by im umožnilo zachovať si pre nich taký cenný obrad, disciplínu a tradície. Ako vzor na jej uskutočnenie im slúžila Brest-litovská únia na Ukrajine z roku 1596. Prvý pokus únie za podpory Drugetovcov a jezuitov premyšľským gréckokatolíckym biskupom Atanázom Krupeckým pre nedostatočnú podporu roku 1614 v Krásnom Brode nevyšiel.

O neskoršie úspešné oficiálne vyhlásenie cirkevného zjednotenia sa zaslúžili hlavne baziliánski mnísi Peter Perténius Petrovič a Gabriel Kosovický za podpory jezuitských misionárov. Vhodnou príležitosťou na tento krok bola prítomnosť jágerského biskupa Juraja Jakušiča v Užhorode. Jakušič sa stretol s dvoma spomínanými baziliánskymi mníchmi a na ich žiadosť napísal kňazom Užského, Zemplínskeho a Šarišského komitátu list, v ktorom pozýval podporovateľov zjednotenia na stretnutie do Užhorodu. Dátum stretnutia bol určený na 24. apríla 1646. V ten deň sa v Užhorode v hradnej kaplnke zišlo 63 kňazov. Po slávnostnej liturgii, po príhovore biskupa Jakušiča a dvoch baziliánov bolo prednesené vyznanie viery, ktoré sa vyžaduje v podobných prípadoch. Kňazi úradne uznali ako hlavu cirkvi pápeža Inocenta X. a jeho nástupcov a prijali učenie katolíckej Cirkvi. Nakoniec bola pridaná klauzula s troma podmienkami, ktoré žiadali východní kňazi:

1. aby mali zabezpečené právo zachovať si východný obrad,

2. aby im bolo zabezpečené právo voliť biskupa navrhnutého následne Svätej stolici na schválenie,

3. aby východné duchovenstvo dostalo rovnaké práva a privilégiá ako latinské.

Biskup Jakušič v mene uhorského prímasa Juraja Lipaja prijal vyznanie viery prítomných a prisľúbil dodržanie ich požiadaviek. Tým boli naplnené všetky podmienky na vyhlásenie cirkevnej únie. Úradné zjednotenie 63 kňazov uskutočnené v Užhorode 24. apríla 1646 tvorí konkrétny východiskový bod pre zjednocovacie hnutie v nasledujúcich rokoch a desaťročiach vo všetkých 13 komitátoch medzi východnými veriacimi vo vtedajšej Mukačevskej eparchii.

(P. Cyril Vasiľ SJ)

 

Únia sa na Spiši, podobne ako na celom území dnešného Slovenska, rozšírila a upevnila veľmi rýchlo. Už na konci 17. storočia boli všetci veriaci byzantsko-slovanského obradu zjednotení s rímskokatolíckou cirkvou, ako to dosvedčuje správa vo vizitácii z roku 1700, kde sa uvádza: „... žiadni schizmatici sa pod jurisdikciou spišského prepošta nenachádzajú“.

Farnosti byzantsko-slovanského obradu na Spiši patrili od svojho vzniku do Mukačevskej eparchie, v prípade obcí ležiacich na území zálohovanom Poľsku do Przemyślovskej eparchie. Krátko po prijatí Užhorodskej únie ( roku 1662) boli spišské gréckokatolícke farnosti podriadené jurisdikcii spišského prepošta. Tento krok inicioval uhorský prímas, ostrihomský arcibiskup Juraj Lipaj, ktorý na konfesionálne zmiešanom Spiši, aj vzhľadom na veľkú vzdialenosť gréckokatolíkov od ich biskupa v Mukačeve, postavil ich pod dohľad prepošta v spišskej kapitule. Cirkevnoprávne pod jurisdikciou spišského prepošta ostali spišské gréckokatolícke farnosti až do roku 1786.

Aj v tomto čase však vysväcoval spišských kňazov východného obradu mukačevský biskup. Od štyridsiatych rokov 18. storočia sa gréckokatolícki kňazi na Spiši dostávali do stále užšej závislosti od spišského prepošta, čo v prípade, keď vedľa seba žili veriaci dvoch obradov, často viedlo z jeho strany k uprednostňovaniu latinského rítu. Počet gréckokatolíkov na Spiši bol tradične posilňovaný migráciou rusínskeho obyvateľstva spoza severných hraníc, najmä z Galície, ktorý pretrvával celé 18. a 19. storočie. Spišská kapitula preto podnikala kroky, ktorými chcela zastaviť rozširovanie gréckokatolíkov mimo už existujúcich farností a niekoľko úradne uznaných fílií. Bránila vytváraniu nových matkocirkví, ako aj uznaniu ďalších obcí za gréckokatolícke fílie. Veriacim žijúcim mimo farností, respektíve uznaných fílií, nemali udeľovať cirkevné sviatosti (krst, manželstvo, eucharistiu) gréckokatolícki kňazi, ale kňazi západného obradu. Nepatrili im tak ani štólové poplatky a ročná cirkevná daň od filiálnych veriacich, ale podľa nariadenia spišského prepošta pripadali rímskokatolíckym farárom, pod ktorých daná obec spadala. Gréckokatolícki farári s takýmto stavom samozrejme nesúhlasili, veď množstvo duší mali roztrúsených po dedinách a mestách mimo farností i uznaných fílií.

Cirkevnoprávne a ekonomické znevýhodňovanie gréckokatolíckeho duchovenstva oproti kňazom západného obradu a narastajúca latinizácia priviedli kňazov i veriacich od 80-tych rokov 18. storočia k tomu, že začali podnikať kroky na opätovné pripojenie svojich farností k Mukačevskej eparchii. Roku 1780 sa preto v Nižných Slovinkách na fare u dekana Vasiľa Jamborského stretli spišskí gréckokatolícki kňazi, aby reagovali na silnejúci tlak spišského duchovenstva, smerujúci k oslabeniu východného obradu. Všetci sa zaviazali ochraňovať a rozširovať svoj rodný obrad všetkými zákonnými prostriedkami. Na jednom z ďalších poradných stretnutí na nižnoslovinčianskej fare roku 1786 vypracovali súpis osôb spišského gréckokatolíckeho dekanátu, ktoré v nedávnej dobe prešli z východného obradu na latinský. Slovinčiansky farár uviedol, že v čase jeho príchodu do farnosti pred vyše 40 rokmi mal vo fíliách Krompachy, Kluknava a Spišské Vlachy okolo 500 gréckokatolíckych veriacich, a v súčasnosti sa tam ledva nájde jedna-dve duše. Farár z Nižných Repáš tvrdil, že v susednej obci Pavľany tvorili kedysi väčšinu gréckokatolíci, no v spomínanom roku z nich ostalo len pár osôb. Duchovný v Poráči, ktorý kedysi slúžil v Helcmanovciach, sa zas sťažoval, že ešte okolo roku 1770 bolo v susedných Remetách a Smolníku takmer 200 osôb gréckeho obradu, „no teraz tam nie je nikto“. Kojšovský farár, odvolávajúc sa na tvrdenia starých ľudí, konštatoval , že v obci Žakarovce bola kedysi len jedna rímskokatolícka domácnosť a všetky ostatné gréckokatolícke. Keď roku 1772 prišiel slúžiť na faru do Kojšova, prijalo u neho veľkonočnú spoveď 150 duší zo Žakaroviec, o rok to bola však len polovica, na tretí rok len zopár a na štvrtý rok už ani jedna. Podobné sťažnosti zostavili i ostatní spišskí gréckokatolícki farári. Nižnoslovinčiansky dekan Ján Jamborský stál na čele úsilia spišských gréckokatolíkov o ich opätovné podriadenie jurisdikcii mukačevského biskupa. Na ich stranu sa pridali i veriaci. Obyvatelia obce Nižné Slovinky sa roku 1786 listom obrátili o pomoc až na cisára Jozefa II.

„Totiž od staršich našich slišalysme s častky i samy zname ze tele obcy gakožto tu su sewne nasse Zakarowce, a obdolnegse Brutowcze o kterich nam rozprawgal šecko Csernya obywatel Brutowsky že Naboženstwa našego Greckeho byly naslednikow Naboženstwa preto že Latinskym Panom Fararom podlehly su widyme. Od šestoch guž Rokuw wysy našy napolneny gsu že wutegšy naš Pan Farar Basilius Jaborszky ostatneg Farar w Szlowinkach Naboženstwa naseho jest, a že po smerty albo gestem za života geho Farar Latinskeho Naboženstwa danig bude, kdy mezi tym na Naboženstwa našeho wiše osem sto osob Latinskeho napoldruha sto, a to tilko prihodnich a wen 3 Dedin po Banyach ktereg dnestu, su, guno inde čitat musime a by tim sposobem Naboženstwo wikoreneno gest we wisse recenich, a menowanich obcach praepodlehnutast gegich Panum Fararum Latinskim…“ Od cisára Jozefa II. preto žiadali, „by sme Naboženstwa našeho ochranen Pastira a otca Biskupa našeho Naboženstwa Munkacsowskeho gak nekdy predkowe, a staršy našy tak y my wielek maly kteru žadast našu, gednim Umislem, gednim serczem, a mluwenim podsugeme.

Dano wo Slowinkoch dne 29-a Septembris Roku Tisiec sedem sto osemdeset šesteho.

Richtar wisno Szlovinszky Iano Mnich, Iano Deimut, Michal Zmiy, Stephan Negrey.

Richtar nisno Szlowinszky Iano Roman, Iano Reipaszky, Iuro Ivanczo, Petro Petrus, Maccey Zmiy. A cela obec visno a nisno Szlovinszka.

Ac per me Michaelem Italiczkovics notarius uniusque Sesionis Slovinka Iwratum.

 

Po opätovnom podriadení spišských gréckokatolíckych farností Mukačevskej eparchii roku 1786 sa ich počet ustálil a boli rozdelené do dolnospišského a hornospišského dekanátu. V hornospišskom bolo deväť farností (Stotince, Jakubany, Jarabina, Kamienka, Krempach, Veľký Lipník, Litmanová, Osturňa a Veľký Sulín). Dolnospišský dekanát tvorilo osem farností (Helcmanovce, Kojšov, Olšavica, Nižné Repaše, Poráč, Nižné Slovinky, Torysky a Závadka). Boli to na tú dobu (údaje z roku 1792) zväčša veľmi veľké farnosti, s počtom veriacich od 603 v Nižných Repašoch až po vtedy najpočetnejšiu farnosť Jakubany s 1857 veriacimi. Farnosť v Nižných Slovinkách patrila čo do počtu veriacich medzi stredne veľké. Mala 1274 duší, z toho 644 v Nižných Slovinkách a 475 vo Vyšných Slovinkách. Vyše 150 farníkov žilo po okolitých fíliách (Krompachy 7, Richnava 6, Kluknava 5, Kaľava 5, Vojkovce 4, Spišské Vlachy 20, Zákuty 23, Lacemberk 42 a v lokalite zvanej „Kosztelni Dolec“ žilo 39 gréckokatolíkov. Farárom a dolnospišským dekanom bol stále Vasiľ Jamborszky zo Sloviniek.

Popri poľnohospodárstve hlavným zdrojom obživy miestnych ľudí bolo baníctvo. Roku 1785 sa v Nižných a Vyšných Slovinkách spomínajú medené bane, štyri taviace huty a rozličné železné hámre, kde miestni muži pracovali ako haviari.

Gréckokatolícka farnosť v Slovinkách preto patrila na Spiši medzi najbohatšie, čo sa odrážalo aj na príjmoch kňaza. Ročné dôchodky roku 1792 mali hodnotu 288 rýnskych florénov. Na príjme farára sa 177 florénmi podieľali veriaci z Nižných Sloviniek a 111 florénmi z Vyšných Sloviniek, z fíliálok farár dôchodky nemal. Vyšší príjem ako slovinčiansky farár mali v čase súpisu veriacich roku 1792 na celom Spiši už len farári v Poráči (309 r. fl.) a v Závadke (314 r. fl.). Naopak, najmenšie ročné dôchodky mal farár v Kremnej i s fíliou Hraničné (34 r. fl.), vo Veľkom Sulíne (86 r. fl.), v Nižných Repašoch (121 r. fl.) a v Toryskách (124 r. fl.). Priemerný ročný príjem gréckokatolíckeho farára na Spiši bol vtedy zhruba 180 rýnskych florénov. Aj preto nižnoslovinčiansky farár v minulosti často vykonával súčasne aj úrad dolnospišského dekana.

 

Krátko pred začiatkom výstavby nového gréckokatolíckeho chrámu v Slovinkách v rokoch 1784 a 1787 sa uskutočnilo prvé úplné sčítanie obyvateľstva v Uhorsku. Bolo na tú dobu zostavené veľmi podrobne a poskytuje nám dnes podrobný obraz o počte, vekovej a zamestnaneckej štruktúre obyvateľov Nižných a Vyšných Sloviniek. Zemepánom v Nižných i Vyšných Slovinkách bol v tých časoch Imrich Čáki.

 

 
 
 

 

Nižné Slovinky

Vyšné Slovinky

domy

113

113

rodiny

159

136

domáce obyvateľstvo

859

712

neprítomní

19

16

cudzinci

31

14

skutočne prítomné obyvateľstvo

871

710

muži spolu

439

386

ženatí

163

131

slobodní

276

255

ženy

420

326

šľachta

4

 

mešťania

1

 

sedliaci

48

41

dedičia mešťanov a sedliakov

44

40

želiari

120

100

iní

36

38

potomkovia od 1 – 12

142

118

potomkovia od 13 – 17

43

49

 

Posledné roky vlády Jozefa II. (1780 – 1790) boli na Spiši veľmi ťažké a kruté. V rokoch 1786 – 1788 nasledovali tri po sebe idúce katastrofálne neúrody spôsobené výkyvmi počasia. Roku 1787 veľkú časť úrody obilia zničil mráz, ktorý udrel už 15. septembra. V zemi ostali aj pohnité a zmrznuté zemiaky. Situácia sa na ďalší rok ešte zhoršila, ľudia nemali na zaplatenie daní, mnohým neostalo obilie ani na siatie a namiesto chleba sa jedli len posúchy z ovsenej múky a vody. Mimo pôstneho obdobia si stravu vylepšovali mliečnymi výrobkami a mäsom, no najmä v čase veľkých pôstov išlo zo strany veriacich o veľkú obetu. Koniec 18. a začiatok 19. storočia bol poznačený aj obdobím napoleonských vojen. Popri odvode regrútov, rekvirovaní potravín a dobytka prechádzajúcimi armádami najväčšou ťarchou boli stále sa zvyšujúce dane. Stavať kostol v tomto období bolo preto veľmi náročné a vyžadovalo si od farníkov veľkú obetu. Starý 500-ročný chrám však svojou veľkosťou nestačil pre zvyšujúci sa počet veriacich a potreby náboženského života. Bolo potrebné začať so stavbou nového kostola. Roku 1806 – tesne pred dokončením chrámu – bola nižnoslovinčianska farnosť vakantná (neobsadená) a mala 1380 veriacich, ktorí rozprávali rusínskym a slovenským jazykom. Počet obyvateľstva stúpal aj v ďalšom období. Roku 1814, teda krátko po skončení napoleonských vojen, mala farnosť 1512 duší, z nich 648 v Nižných a 483 vo Vyšných Slovinkách. Podľa údajov schematizmu Mukačevskej eparchie z roku 1814 boli obe obce od seba vzdialené štvrť hodiny cesty. Z filiálok boli najväčšie Lacemberg (128), údolie Gelnice (94), Zákuty (54), Legy (36), údolie Poráča (26), Furmanec (25) a mesto Krompachy (18 ).

V čase výstavby nového chrámu sa cirkevný život v obci riadil podľa juliánskeho kalendára. Používanie „starého kalendára“ sa v Slovinkách udržiavalo aj po druhej svetovej vojne. Zo všetkých dvadsiatich spišských farností bol podľa schematizmu Prešovskej eparchie z roku 1948 len v štyroch používaný nový juliánsky kalendár (v Levoči, Helcmanovciach, Stotinciach a Jakubanoch). Privilegované postavenie slovinčianskeho farára v rámci dolnospišského dekanátu sa udržalo až do násilného zrušenia gréckokatolíckej cirkvi v Československu roku 1950 a miestny farár A. R. D. Eugen Hučko bol v tom čase zároveň dolnospišským vicearchidiakonom.

Z knižnej brožury
"FARNOSŤ SLOVINKY A JOZEF ZMIJ - MIKLOŠÍK"

(2008)