Jdi na obsah Jdi na menu
 


IKONOSTAS - gréckokatolíckeho chrámu sv. veľkomučeníka Juraja v Slovinkách


 IKONOSTAS CHRÁMU SV. MUČENÍKA JURAJA V SLOVINKÁCH

Milan Gábor

 

1. Ikonografia ikonostasu v prešovskom regióne

Prvé ikony sa na územie severovýchodného Slovenska dostali najneskôr s misiou apoštolov Slovanov, svätých bratov Cyrila a Metoda. Do dnešných dní sa, žiaľ, nezachovali. Ikonopisné pamiatky zachované v prešovskom regióne pochádzajú z 15. – 16. storočia a spájajú sa s tzv. valašskou kolonizáciou. Ikony z tohto obdobia možno v tomto regióne považovať za posledné ohlasy pobyzantskej ikonopisnej tvorby, z ktorých boli zostavené ikonostasy. Zub času, premena názorov na podstatu a poslanie ikony, ako aj výmena starých pamiatok za nové umelecké výtvory jednotlivých slohových období sú hlavné príčiny, prečo sa ani jeden ikonostas zo 16. storočia ako celok nezachoval. Niekoľko málo fragmentov týchto pôvodných ikon je uložených v múzeách a galériách.

Ikonostasy, ktoré sa podnes zachovali v prešovskom regióne, možno zaradiť do haličsko-karpatského okruhu.

Začiatkom 17. storočia vznikali nové farnosti byzantského obradu, v ktorých boli vybudované početné drevené chrámy a bolo potrebné vyhotoviť ikonostasy. Keďže ikonopisné dielne neboli schopné uspokojiť zvýšený dopyt, takto sa vlastne vytvorili pracovné príležitosti pre ľudových ikonopiscov z miestneho regionálneho obyvateľstva a tiež pre ikonopisné skupiny , putujúce z miesta na miesto v závislosti od objednávok.

Domáci ľudoví maliari sa však už nedokázali vcítiť do náboženského obsahu ikonopisnej predlohy, ktorú kopírovali alebo sa ňou inšpirovali pri maľbe svojich obrazov. Nemali učiteľov, ktorí by ich viedli a usmerňovali, nevlastnili už maliarske vzorníky „podlinniki“ (schémy, podľa ktorých bolo potrebné ikonu maľovať – písať), pracovali sami, čo spôsobilo, že do ikon vnášali vlastné cítenie a prvky, a to v mnohých prípadoch z nevedomosti. Keďže aj technika a technológia podľa pôvodného byzantského ikonopisného kánonu, ktorú títo maliari už neovládali, sa diametrálne líšila od európskej maľby, technická úroveň ich obrazov nedosahovala úroveň ikonopisných pamiatok zo 16. storočia. Prenikanie prvkov z domáceho prostredia, či už ide o prírodu, architektúru, domáci odev, zvyky atď.,  nemalý vplyv na vytváranie regionálneho štýlu ikonopisnej tvorby, preto ikony vytvorené v haličsko-karpatskej oblasti v 17. storočí možno považovať za prvé domáce regionálne metamorfózy – premeny pôvodných byzantských predlôh.

Ikonopisné pamiatky v regióne severovýchodného Slovenska predstavujú od polovice 17. storočia posledné ohlasy pobyzantskej ikonopisnej tvorby. Tým, že obsah ikony bol ovplyvňovaný jednak západným umením, ale aj domácimi regionálnymi prvkami, menili sa samotné výrazové prostriedky ikony, čo spôsobilo, že tieto ikonopisné pamiatky upúšťaním od tradičného ikonopisného kánonu a pridávaním reálnych prvkov postupne strácali charakter pravej ikony a stávali sa obrazmi, s ktorými sa bežne stretávame v prostredí západnej cirkvi.

V dochovaných protokoloch biskupských vizitácií z 18. storočia, najmä v dokumentoch vizitácie mukačevského biskupa Michala Manuela Olšavského z rokov 1750 – 1752, týkajúcich sa celej vtedajšej eparchie, sa uvádza stav ikon a ikonostasov v daných farnostiach. Zmieňuje sa o 73 dedinách, najmä v súčasných okresoch Bardejov a Svidník, pričom sa dozvedáme o jeho kritickom postoji k existujúcim ikonám a ikonostasom, z ktorých mnohé sú na nízkej úrovni, úbohé ba až biedne. Spokojnosť vyjadril iba s niektorými chrámami, a to v Šarišskom Čiernom, Stebníku, Vaľkove a Cernine. Z tohto dôvodu sa biskupi v tomto období začínajú viac zaujímať o kvalitu cirkevného umenia. Mukačevský biskup Ján Bradáč vydáva 26. júna 1768 obežník k otázke cirkevného umenia, v ktorom sa podrobne zaoberá kvalitou ikon v eparchii. Nariaďuje prísne dodržiavanie ikonopisného kánonu odmieta práce ľudových maliarov, ktoré majú slabú úroveň a nepridržiavajú sa ikonopiseckej tradície, prikazuje arcidiakonom, aby upovedomili všetkých maliarov, že prácu v eparchii dostanú iba tí, ktorí prejdú biskupskou previerkou o profesionálnej spôsobilosti.

V tomto čase maľby obrazov v chrámoch regiónu predstavujú diela realizované už v duchu tzv. európskeho nazarenizmu 19. storočia, ktorého strediskom bol kláštor San Isidoro v Ríme a v polovici 19. storočia aj Viedeň. Postavy zobrazovaných svätcov na ikonostasoch z tej doby sa nelíšia od postáv na obrazoch v rímskokatolíckych kostoloch, vyhotovených v duchu západného umenia. V našom regióne, ba v celej haličsko-karpatskej oblasti reprezentuje tento druh umenia nová generácia umelcov, odchovaná Akadémiou umenia vo Viedni. Jedným z prvých bol Michal Mankovič (1785 – 1853), ktorý po absolvovaní akadémie umenia prichádza do Prešovskej eparchie, kde pracuje na zrode nových ikonostasov.

Ďalším odchovancom viedenskej akadémie, pôsobiacim v prešovskom regióne, bol Jozef Zmij-Miklošik (1792 – 1841) zo Sloviniek. Roku 1809 študoval ikonopisectvo uprostred baziliánov v kláštore v Krásnom Brode, odkiaľ odišiel do  viedenskej akadémie, ktorú úspešne ukončil roku 1823 a vtedajší prešovský biskup Gregor Tarkovič (1818 – 1841) ho vymenoval za prvého oficiálneho maliara Prešovskej eparchie. Medzi jeho maliarske diela patrí obraz Ukrižovania z roku 1835 v Kaplnke svätého Kríža v katedrálnom Chráme svätého Jána Krstiteľa v Prešove, v ktorom roku 1846 namaľoval ikonostas. Ikonostasy namaľoval v obciach Varhaňovce, Ruská Nová Ves, Kojšov, Mučonyi (Maďarsko), Petrová a v mnohých iných.

Ikonostas gréckokatolíckeho sv. mučeníka Juraja v Slovinkách bol postavený roku 1874 pravdepodobne vtedajšími majstrami. (obr. 6.) V druhej polovici 19. storočia maľovalo pre potreby Prešovskej eparchie ikonostasy či nástenné maľby viacero umelcov, medzi inými Béla Bačkaj, ktorý roku 1886 namaľoval štyri kompozície do biskupskej kaplnky – Snímanie z kríža, Oplakávanie, Abrahámova obeta, Stretnutie Abraháma a Melchizedecha. Nemožno zabudnúť ani na príslušníkov rozvetvenej maliarskej rodiny Bogdaňskich, pochádzajúcich z Dobromila a Jasliska v Poľsku, ktorí koncom 19. a na začiatku 20. storočia zásobovali ikonostasmi cerkvi po oboch stranách Karpát. Prvým maliarom v tejto rodine bol Jozef Bogdaňskij (1800 – 1884) a neskôr aj jeho dvaja synovia a štyria vnuci. Prvý syn Pavol (1831 – 1909) a jeho synovia Ján (1855 – 1917) a Felix (1871 – 1937). Druhý syn Anton (1836 – 1918) a jeho synovia Michal a Žigmund. Táto početná rodina vymaľovala od roku 1880 ikonostasy do 25 chrámov v Prešovskej eparchii: Borov, Čabalovce, Driečna, Kalinovo, Medzilaborce, Miková, Ňagov, Zbojné, Suchá, Vápeník, Vladiča, Blažov, Prešov, Gerlachov (1895), Kríže (1892), Livov, Lukov, Rešov, Hodermark, Legnava, Úbrež, Štefanovce, Žalobín, Klokočov, Vyšná Jablonka... Ich tvorba vychádzala z klasických vzorov renesančnej maľby Leonarda a Rafaela.

 

2. Objasnenie ikonostasu so zreteľom na symboliku a význam

 

I. Ikonostas ako symbol zjednotenia neba so zemou

Grécke slovo „eikon“ znamená obraz, podobu a „stásis“ označuje miesto, kde niečo stojí, kde je niečo umiestnené. Odtiaľ chápeme ikonostas ako drevenú stenu ozdobenú mnohými ikonami, ktorá oddeľuje chrámovú loď veriacich od oltára.

 Mnohí svätí otcovia vo svojich objasneniach a výkladoch o symbolike východného chrámu zastávali názor, že všetky tri časti chrámu, tak oltár, ako aj chrámová loď veriacich a pritvor, sa vzájomne spájajú a nie oddeľujú. Ak oltár (svätyňa) zobrazuje to, čo prevyšuje stvorený svet, trón Boží, kde prebýva samotný Boh, tak chrámová loď veriacich (stredná časť chrámu) zobrazuje stvorený svet, ale už vykúpený, posvätený a zbožštený, Božie kráľovstvo, nové nebo a novú zem. Sväté zobrazenia – ikony spájajú svet duchovný so svetom materiálnym, spájajú cirkev pozemskú s nebeskou.

Významný teológ a ikonopisec L. A. Uspenský o poslaní ikonostasu hovorí: „Ikonostas je hranicou medzi dvoma svetmi: pozemským a nebeským, ktorý neoddeľuje kňazov, sláviac sväté tajomstvá v oltári, od veriacich prítomných v chrámovej lodi, ale naopak, rozširuje túto hranicu nie ako rozdelenie, ale ako zjednotenie, ako vyjadrenie vzájomného prenikania oltára s chrámovou loďou veriacich (korábom), časného s večným. Svätý Maxim Vyznávač, citovaný u Uspenského, hovorí: „Tak ako sa v človekovi spája telesné s duchovným, pričom duchovné nepohlcuje telesné a ani sa nevyvyšuje, ale naopak, svojím pôsobením zduchovňuje telesné, že sa telo stáva vyjadrením ducha, tak podobne aj v chráme oltár a chrámová loď veriacich sa spájajú, pričom oltár ju posväcuje. Takto sa vlastne chrámová loď veriacich stáva zmyslovým vyjadrením oltára. Pri tomto ich spoločnom vzťahu sa obnovuje prvotným hriechom narušený poriadok sveta, t j. obnovuje sa to, čo bolo v raji a čo bude v Božom kráľovstve.“  

Východný chrám so svojou architektúrou a nespočetným množstvom ikon, či už v ikonostase alebo na stenách chrámu, je ponímaný ako miesto zjednotenia nebeskej cirkvi s cirkvou pozemskou prostredníctvom jej členov, zhromaždených v jedno, duchom lásky v živom zjednotení tela a krvi. V nich a prostredníctvom nich sa uskutočňuje všeobecná jednota, kde chrám je obrazom cirkvi a svojím poslaním je orientovaný k eschatologickému zavŕšeniu.

Z tohto hľadiska sa ikonostas v chráme stáva spojnicou, mostom medzi Bohom a človekom, medzi svetom nebeským a svetom pozemským.

 

II. Schéma a usporiadanie jednotlivých ikon v ikonostase v Chráme sv. mučeníka Juraja v Slovinkách so zreteľom na ich symboliku a význam

Vo svojej klasickej forme ikonostas pozostáva z piatich jednotlivo usporiadaných radov ikon: miestneho, radu sviatkov, apoštolov, prorokov a patriarchov a Golgoty, ktorá je na vrchole ukončená krížom. Súčasťou každého ikonostasu sú troje dverí nachádzajúce sa v prvom, tzv. miestnom rade ikonostasu, ktorými sa vstupuje do oltára.

Centrálnym bodom nielen každého radu, ale aj celého ikonostasu je Kristus. V centre miestneho radu je Kristus zobrazený symbolicky v cárskych dverách, ktorý sám o sebe povedal: „Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu“ (Jn 10,9). Cesta k spáse, do Božieho kráľovstva vedie skrze Krista – Bohočloveka s dvoma prirodzenosťami (Božskou a ľudskou), preto aj samotné cárske dvere sú vždy dvojdielne. Cárske (kráľovské), tak sa nazývajú preto, lebo nimi prechádza Kristus – Kráľ kráľov v skromnom spôsobe chleba a vína v Eucharistii, ako pokrm pre veriacich na ceste k spáse. V centre druhého radu sviatkov dominuje Kristus v ikone tajomstva Eucharistie ustanovenej vo Veľký štvrtok pri Poslednej večeri. Uprostred radu apoštolov a zasahujúc do radu starozákonných prorokov a patriarchov sa nachádza monumentálna ikona Krista Pantokrátora – Vševládcu sediaceho na tróne. A nakoniec v centre posledného radu a počiatkom tejto vertikálnej osi ikonostasu je znovu Kristus, ako víťaz a Spasiteľ na kríži.

Ako môžeme vidieť, Kristus je v centrálnej časti spomínaných radov ikonostasu znázornený štyrikrát: Cárske dvere, Ustanovenie Eucharistie, Pantokrátor a Kríž, čo poukazuje na fakt, že náš výstup k Bohu na ceste k zbožšteniu sa musí diať s Kristom a v Kristovi, ktorý je tou vstupnou bránou do Božieho kráľovstva, ktorá je vyjadrená dverami ikonostasu, že bez posilňovania sa eucharistickým Kristom, ktorý sa za mňa obetoval na kríži, nemôžem obstáť pred prísnym Kristovým súdom, čo vyjadrujú všetky štyri centrálne zobrazenia Krista v ikonostase.

 

Prvý rad ikonostasu – rad miestny

Jednotlivé ikony tohto radu sú vzájomne oddelené tromi dverami, a to dvoma diakonskými – severnými a južnými – a strednými, tzv. cárskymi. Niekde, zvlášť v Grécku, sa stretávame s názvom sväté dvere (gr. thýrai agíai), pretože cez ne môžu prechádzať iba tí, ktorí prijali svätenie – obrad vkladania rúk v tajomstve kňazstva, čo dosvedčuje kráľovská – cárska koruna – biskupská mitra (plnosť kňazskej moci) umiestnená na vrchole cárskych dverí. Ako sme už uvádzali vyššie, oltár je symbolom neba a chrámová loď veriacich je zobrazením zeme, preto celý ikonostas je miestom, ktoré nám sprostredkúva spojenie medzi svetom božským a ľudským, a tak cárske dvere ikonostasu v symbolickom vyjadrení predstavujú dvere raja, vstup do Božieho kráľovstva.

Na cárskych dverách je znázornená udalosť Zvestovania, ako počiatok nášho vykúpenia a tiež aj spomienka na to, že vtelením Božieho slova sa nám otvorili brány raja.

Po pravej strane od cárskych dverí sa nachádza ikona Krista Pantokrátora (Vševládcu). Charakteristickou črtou tohto ikonografického typu je zobrazenie Krista v celej postave so žehnajúcou pravicou, v ľavici držiaceho otvorenú knihu. Samotná kniha však nie je iba poukázaním na radostnú zvesť Evanjelia a učenie Krista na zemi, ale ikonografický zmysel zobrazenej knihy je podstatne širší a má viac významov. Kniha v ruke Krista je Knihou života, v ktorej sú zapísané mená spasených. Je tiež knihou, o ktorej sa zmieňuje vo svojom Zjavení sv. apoštol a evanjelista Ján ako o Knihe zapečatenej siedmimi pečaťami, ako o tom svedčí Nový aj Starý zákon. A nakoniec kniha je aj symbolom samotného Evanjelia. Roztvorená kniha obsahuje novozákonný citát zo Sv. písma v cirkevnoslovanskom jazyku: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré ja pre vás pripravené od stvorenia sveta“ (Mt 25,34). Čo sa týka odevu Krista Pantokrátora, jeho vrchný odev je nazvaný himation a spodný chitón. Himation je vrchný plášť Krista modrej farby, symbolizujúci veľkosť jeho Božskej prirodzenosti, jeho nebeský pôvod. Spodný odev chitón je červenej, niekedy tmavočervenej farby a je symbolom kráľovskej dôstojnosti Krista. Spojenie týchto dvoch odevov, modrého a červeného, je symbolom zjednotenia dvoch prirodzeností Krista, tak Božskej, ako aj ľudskej.

Naľavo od cárskych dverí sa nachádza ikona Presvätej Bohorodičky Hodigitrie, ktorá je v tradícii Cirkvi spomedzi ikon Božej Matky najuctievanejším a zároveň najrozšírenejším typom. Samotný typ Hodigitrie sa vyvíjal postupne a základom bolo zobrazenie Božej Matky s dieťaťom Kristom na rukách. Najtypickejším prejavom typu Hodigitrie je zobrazenie stojacej postavy Bohorodičky s priamym pohľadom na modliacich sa, avšak s mierne pootočeným telom a hlavou. Pohľady tak Božej Matky, ako aj dieťaťa smerujú priamo. Dôležitá je poloha dieťaťa – Krista, ktorý popri stojacej Bohorodičke musí byť vyzdvihnutý natoľko, aby ho bolo vidieť celého a hlava bola v úrovni matkinho pleca.

Počas slávenia Božskej liturgie diakon často prechádza dvoma postrannými dverami, v miestnom rade ikonostasu, ktoré odtiaľ dostali aj názov diakonské dvere.

Súčasťou prvého, tzv. miestneho radu ikonostasu je ikona svätého mučeníka Juraja, ktorému je zasvätený miestny chrám a farnosť, nachádzajúca sa vpravo od južných diakonských dverí. Naľavo od severných diakonských dverí sa nachádza sv. arcibiskup Mikuláš.

 

Druhý rad ikonostasu – rad sviatkov

Rad sviatkov predstavuje periódu novozákonnej cirkvi, v ktorej je vyjadrené uskutočnenie toho, čo predpovedali proroci a patriarchovia, a aj preto sa sviatočný rad umiestňuje pod radmi patriarchov a prorokov. Túto spojitosť a nadväznosť Starého a Nového zákona vyjadril aj Dionýz Areopagita: „Jeden (Zákon) o Kristovi hovoril, ten druhý uskutočnil; jeden opisoval Krista v obrazoch, druhý zjavil Pravdu.“ V tomto rade sú zobrazené tie udalosti Nového zákona, ktoré tvoria ročný liturgický kruh, hlavné etapy Božieho pôsobenia a postupného uskutočňovania našej spásy. Tento sviatočný rad pozostáva z ikon sviatkov zoradených chronologicky podľa dejín spásy (s výnimkou ikony sviatku Premenenia Pána):

(zľava) 1) Narodenie Bohorodičky; 2) Uvedenie Bohorodičky do chrámu; 3) Zvestovanie; 4) Narodenie Pána; 5) Stretnutie Pána; 6) Zjavenie Pána; 7) Slávnostný vchod Pána do Jeruzalema; 8) Vzkriesenie; 9) Nanebovstúpenie Pána; 10) Zostúpenie Sv. Ducha; 11) Premenenie Pána; 12) Zosnutie Bohorodičky.

 

Tretí rad ikonostasu – rad apoštolov

Tento rad pozostáva z dvanástich postáv apoštolov, rozdelených po dvoch aj na základe samotného Krista, ktorý ich posiela ohlasovať Evanjelium po dvoch (porov. Mk 6,7). Svedectvo dvoch je totiž už od najstarších čias symbolom pravdy a dodnes sa na súde pokladá za pravdu. Každý z apoštolov je zvyčajne doplnený o zobrazenie symbolu, ktorý ho charakterizuje. Podľa týchto symbolov môžeme rozlíšiť nasledujúce dvojice apoštolov:

(zľava) 1) sv. Júda Tadeáš a sv. Bartolomej; 2) sv. Matej a sv. Ján; 3) sv. Andrej a sv. Peter; 4) sv. Pavol a sv. Jakub st.; 5) sv. Šimon a sv. Matúš 6) sv. Tomáš a sv. Jakub ml.

 

Štvrtý rad ikonostasu – rad starozákonných prorokov a patriarchov

Tento rad poukazuje na obdobie od Mojžiša po Krista, a preto ho vypĺňajú postavy starozákonných prorokov. Je symbolom cirkvi, ktorá prijala Mojžišov zákon a prostredníctvom prorokov zvestujúca o Bohorodičke, v lone ktorej sa vtelil Kristus. Patriarchovia predstavujú prvotnú starozákonnú cirkev, ktorá ešte neprijala Zákon, počnúc Adamom až po Mojžiša, zastúpenú starozákonnými patriarchami, so zodpovedajúcimi textami na rozvinutých zvitkoch.

Tak proroci, ako aj patriarchovia poukazujú na predobraz novozákonnej cirkvi, jej prípravu v Kristových predkoch podľa tela a predpovedanú prostredníctvom prorokov. Týmto spôsobom ikona Krista Pantokrátora uprostred radu starozákonných prorokov a patriarchov poukazuje na bezprostrednú spojitosť medzi Starým a Novým zákonom. Každý z týchto zástupov v rade patriarchov i prorokov predstavuje osobitnú periódu posvätnej histórie, prípravný proces v danom čase, pričom každý sa so svojím centrálnym obrazom vzťahuje na zavŕšenie príprav a proroctiev v osobe Ježiša Krista. Je to taktiež symbolické vyjadrenie Eschatológie – konca časov, druhého slávneho príchodu Krista na zem.

Štvrtý rad slovinčianskeho ikonostasu je rozdelený do dvoch radov. Vo vrchnom sú štyri obrazy prorokov Ezechiela, Eliáša, (neznámeho) a Jakuba (zľava).

V spodnom rade je osem obrazov starozákonných prorokov a kráľov: (zľava) 1) Jeremiáš s kameňom, ktorým bol ukameňovaný; 2) Daniel s levou hlavou, ku ktorej bol hodený; 3) Dávid s korunou, žezlom a harfou, na ktorej hrával; 4) Mojžiš s tabuľami zákona, ktoré dostal od Boha; 5) Áron vo veľkňazskom odeve s kadidlom v ruke; 6) Šalamún s korunou a žezlom; 7) Jonáš s hlavou ryby, ktorá ho pohltila; 8) Izaiáš s kliešťami, ktorými cherubíni držali žeravý uhlík.

 

Piaty rad ikonostasu – Golgota s Ukrižovaným Kristom

Počiatočné zobrazenie kríža na oltárnej priehradke sa odhaľuje v obraze Spasiteľa a tak samotný kríž, ako znak slávy sa prenáša na vrchol ikonostasu, ktorý je akýmsi jeho zavŕšením v obraze Golgoty – ikony Ukrižovania Krista, po stranách s Presvätou Bohorodičkou a sv. apoštolom a evanjelistom Jánom, čím sa zdôrazňuje skutočnosť, že Kristus, ako najvyšší kňaz – veľkňaz zavŕšil dielo spásy ľudského pokolenia. Súčasťou Golgoty ikonostasu v slovinčianskom chráme je aj Pieta – vyobrazenie z kríža sňatého Kristovho tela v náruči Božej matky.

 

Rozbor ikonostasu so zreteľom na jeho teológiu, symboliku a význam odhaľuje skutočnosť, že usporiadanie ikon v ikonostase nie je akýmsi náhodným a nezmyselným nahromadením ikon s cieľom oddeliť veriacich od duchovenstva, ale naopak, ikonostas poodhaľuje zmysel hranice medzi oltárom a chrámovou loďou veriacich, medzi časným a večným, medzi pozemským a nebeským, a to vzájomným prenikaním jedného i druhého. 

 

 

 

 

 

 

 

 


 


 

Z knižnej brožury "FARNOSŤ SLOVINKY A JOZEF ZMIJ - MIKLOŠÍK"

(2008)