Jdi na obsah Jdi na menu
 


Ikona Klokočovskej Bohorodičky v našom chráme

Táto ikona je jednou z mnohých kópii, ktoré boli posvätené našim eparchom vladykom Milanom Chauturom na začiatku duchovnej obnovy našej eparchie pri príležitosti 1150 výročia príchodu sv. slovanských apoštolov Cyrila a Metoda na naše územie. Táto duchovná obnová je zamerána na záchranu naších rodín a práve ikona Klokočovskej Presvätej Bohorodičky má byť v našich chrámoch centrom modlitby za naše rodiny počas tejto duchovnej modlitby.

Obrazek



MODLITBA ZA RODINY


      Presvätá Bohorodička, ty si pred stáročiami uchránila náš ľud v ťažkých časoch od smrti a zničenia. Tvoj plač a tvoje slzy na ikone v chráme vystrašili nepriateľa a zahnali ho na útek.

      Zhliadni na slzy rodičov a počuj plač detí, ktoré sa nachádzajú v nebezpečí zničenia rodinného života a ďaleko od nich zažeň nepriateľa každej lásky a pokoja.

      Uchráň naše rodiny pred rozpadom a prihováraj sa za tých, čo sú v zovretí duchovnej smrti, ktorá začína sebectvom a hriechom.

      Ty si naša matka a ochrankyňa v ťažkých časoch, ktoré trvajú stále na tejto zemi, a rozličným spôsobom ohrozujú šťastný život rodín i budúcnosť ľudstva.

     Prosíme ťa úprimne, ako matku, ktorá miluje svoje deti. Nedovoľ, aby ten, ktorému si ty pošliapala hlavu svojou vernosťou Bohu a čistotou srdca, šliapal po dôstojnosti rodiny, v ktorej vernosť manželov a čistota ich lásky je základom radosti a šťastia ich spoločného života.

    Zažeň od nás navždy myšlienky a spôsoby, ktoré nie sú v zhode s Božím zákonom ani naším svedomím a ohrozujú životy nenarodených, rovnako ako životy a pokoj mladých i starých.

   My všetci ti zasväcujeme naše rodiny a navždy chceme ostať tvojimi deťmi, ktoré sa nepustia tvojej pomocnej ruky, ani príkladu tvojho čistého, pokorného a Bohu oddaného života. Vypros pevnosť ruky a potrebnú silu všetkým rodičom, aby slovom i príkladom podržali svoje padajúce deti – nech nezahynú v úskaliach, ktoré im okolnosti života vložia do cesty.

     Matka naša, neopúšťaj nás tak, ako si pred stáročiami neopustila tých, ktorí sa v Božom chráme k tebe utiekali. Prosíme, pomáhaj nám k životu viery a obety pre dobro a šťastie vlastnej rodiny. Raz nás všetkých uveď do večnej rodiny neba, kde ti budeme ďakovať a Boha v Trojici Svätej jediného chváliť na veky vekov. Amen.
+
Svedectvo historických prameňov o klokočovskej ikone ako duchovné dedičstvo našich predkov
Vo východnom obradovom priestore sa zbožnému uctievaniu tešia mnohé ikony. Zázračným ikonám sa pripisuje moc duchovne i telesne uzdravovať tých, ktorí sa ich s úctou dotýkajú a uctievajú ich. Zázračné ikony majú moc obrátiť hriešnikov. V našom priestore medzi najznámejšie ikony patrí krásnobrodská, ľutinská, klokočovská ikona Bohorodičky a ikona v Póči v Maďarsku. Mnohé ikony, najmä na Rusi, pomohli odohnať nepriateľské vojská, preto sa často považujú za ochrankyne krajín, miest a dedín (napr. počajevská, vladimírska, podolokamenecká, chotinská, blachernská ikona v Carihrade a pod.). Na východnom Slovensku si toto označenie vyslúžila práve klokočovská ikona Matky Božej.
Ikony sa zvyčajne nosili v sprievodoch pri rozličných svetských i náboženských udalostiach a pri chrámových sviatkoch. Ikony sa prinášali domov k chorým, lebo sa verilo ich uzdravujúcej sile, nosili sa na miesta postihnuté nepokojmi, vojnami, epidémiami a požiarmi. Doklady o úcte ikon sa zachovali v rozličných legendách a pútnických piesňach. Pútnické a sväté miesta, zázračné ikony, kláštorné chrámy a miesta, na ktorých sa zázračným spôsobom zjavila Bohorodička, kde došlo k zázračnému uzdraveniu nemocných alebo k nevysvetliteľnej porážke početnejšieho nepriateľa, oddávna lákali pútnikov zo všetkých kútov sveta, aby sa na týchto miestach opätovne zúčastňovali slávnych udalostí.
Bohoslužobné a liturgické spevy východného obradu sú inšpirované dávnym teofanickým odkazom. Aj vznik ľudových a náboženských piesní byzantsko-slovanského obradu je zvyčajne v súlade s východnou duchovnou i legendickou tradíciou, lebo pre jednoduchého človeka zviditeľňujú posvätný, duchovný rozmer. Duchovná, náboženská pieseň už od najstarších čias bola najrozvinutejším typom poetického vyjadrenia, ktorý spájal  poéziu s hudbou. Aj historická udalosť v piesní sa v spojení so zázrakom stala náboženskou udalosťou. Veriaci človek východného obradu túži spojiť všetko časovo vzdialené. Táto túžba vyviera zo spomienky oživenej v biblických výjavoch a legendách, ktoré vytvárajú bolestnú nostalgiu minulosti. Biblické a legendické udalosti sa takýmto spôsobom sprítomňujú v duchovných a náboženských piesňach, ktoré sa spievajú najmä pri odpustových slávnostiach. Každá historická udalosť zobrazená v ľudovej náboženskej piesni sa stáva alegóriou dejov dávno minulých. Človek východného obradu v nich aktualizuje skúsenosť svojich predkov. Zázraky a slzenie ikon Bohorodičky vo východnom obradovom prostredí preto netreba vnímať ako výstrahu pred nastupujúcou odplatou tak, ako ho vníma západné obradové prostredie, lebo ide o doxologickú, oslavnú interpretáciu takéhoto javu.
Práve v regióne pod Karpatmi a na východnom Slovensku sa tradícia zduchovnenia historických udalostí najvýraznejšie prejavila v Piesni o obraze klokočovskom , ktorá je najstaršou ľudovou piesňou z rokov 1670 – 1683 zapísanou cirkevnoslovanským jazykom. Hovorí sa  v nej o zázračnom slzení klokočovskej ikony Matky Božej. Zázrak v klokočovskom chráme sa udial v roku 1670, keď pred Michalovcami stálo heretické povstalecké vojsko. Vtedy sa ľud zhromaždený v klokočovskom chráme modlil pred ikonou Bohorodičky. Letopisec k udalostiam v Klokočove uvádza: Obraz Prečistoj Ďivy Bohorodyci pod čas Svjatoj Služby Božoj potemňil sja i počaly padaty velyky slezy iz oč Ľubeznoj Našej Materi. Jej dorohoje serdce rozplakalo sja nad bidnym pravovirnym narodom. Tento zázrak videli obyvatelia Klokočova a filiálnych dedín, ale aj heretické vojsko, ktoré prišlo až do Klokočova. Keď heretickí vojaci videli, že národ verí zázraku a ďalej sa úpenlivo modlí k ikone, strhli obraz z ikonostasu, nožom prerezali tvár Bohorodičky a kopijou prebodli ikonu. Čo sa vtedy stalo? Ponížený a porezaný obraz v tej chvíli začal nie slziť, ale razom silne plakať. Keď to podaktorí vojaci videli, pokľakali na kolená, iní utiekli. V noci heretici klokočovský chrám zapálili. Jeden oficier však ikonu zachránil a odniesol ju do Prešova na mestský magistrát.
Klokočovský chrám podľa dobových svedectiev však nezhorel do tla. Svedčí o tom vizitácia biskupa Mukačevskej eparchie z roku 1750. Uvádza sa v nej, že dedina Klokočov patrila k majetkom grófa Staraja, Semeria, Draveckého a Nického a v tom čase v nej žili zjednotení veriaci byzantsko-slovanského obradu – gréckokatolíci. Farárom klokočovkej farnosti bol vtedy Ján Laboš, ktorý bol vysvätený mukačevským biskupom Michalom Manuilom Olšavským. Farnosť bola v zúboženom stave, nemala farskú budovu ani pozemok, farár býval v dome, ktorý si sám postavil. Farnosť nemala ani svoju farskú radu. Klokočovský farský chrám bol zasvätený Zosnutiu Presvätej Bohorodičky, bol napoly rozpadnutý; múry chámu boli popraskané, zrejme po požiari z roku 1670. Strecha bola pokrytá šindľami. V kupole chrámu boli dva zvony, jeden posvätený biskupom Bizancijom a jeden menší neposvätený. Mali dve čaše z cínu a namiesto darochraniteľnice používali cínovú nádobu. Používali niekoľko sticharov, dvojo kompletných kňazských rúch a pokrývadla obetných darov s vozduchmi. Na oltári bol antiminis posvätený biskupom M. M. Olšavským. V chráme mali všetky potrebné liturgické knihy okrem Pôstneho Triodionu. Klokočovskú farnosť tvorili aj dve filiálky – Kusín bez filiálneho chrámu a Kaluža s chrámom sv. Bazila Veľkého so všetkým príslušenstvom a ikonami. Vo filiálnom chráme v Kaluži v tom čase tiež používali cínovú čašu a darochraniteľnicu. Na oltári však nemali antiminis, zvon mali iba jeden a z bohoslužobných kníh vlastnili iba Evanjeliár, knihu Apostol, Trebnik a Žaltár; ostatné si veriaci požičiavali z farského chrámu v Klokočove.
Po vypálení klokočovskho chrámu v roku 1670 sa ikona Bohorodičky dostala do Prešova, kde ju ako cennosť uložili v pokladnici magistrátu. Neskôr  bola v budove magistrátu umiestnená na čelnej stene zasadacej miestnosti. Odtiaľ sa však neznámym spôsobom dostala do rúk Žofie Bátoriovej, ktorá po smrti manžela konvertovala na katolícku vieru. Na Mukačevskom hrade, ktorý patril Rákociovskej rodine, bola ikona postavená ako zaprestolný obraz v hradnej kaplnke. Madona s Dieťaťom bola bohato vyzdobená množstvom drahých kameňov, ktoré skrášľovali ich koruny a odev. V korunke Bohorodičky bolo 7 veľkých a 10 malých rubínov, 5 smaragdov, 11 menších diamantov, 19 väčších a 536 menších perál. Na krku Bohorodičky bol 18-radový náhrdelník, ktorý sa skladal z 85 veľkých a 2771 meších východných perál. V korunke Ježiša boli 2 veľké a 9 malých rubínov, 3 veľké smaragdy a 4 menšie diamanty, 11 veľkých a 322 menších perál.
Po smrti Žofie Bátoriovej ikonu získala nová hradná pani Ilona Zríniová, ktorá sa vydala za Imricha Tököliho. Už v roku 1692 bola klokočovská ikona odvlečená do Turecka. V roku 1703 Ilona zomrela a jej syn František Rákoci dal preniesť ikonu z tureckej Nikodémie cez Halič naspäť na Mukačevský hrad, kde bola uložená na pôvodné miesto v roku 1705. Po dobytí Mukačevského hradu 11. augusta 1711, ktorý sa pokladal za baštu povstaleckého vojska, bola ikona spolu s oltárnymi cennosťami, pokrývadlami, bohato zdobenými liturgickými rúchami, zlatými čašami a darochraniteľnicami odnesená ako vojnová korisť do Viedne. Magistrát mesta Prešova po tomto čine požiadal o prinavrátenie ikony. Viedeň žiadosti nevyhovela, ale na pokyn Márie Terézie dvorný maliar F. G. Kramer namaľoval vernú kópi Madony. Na prednej strane ikony sa nachádza nápis v maďarčine tohto znenia: Skutočný obraz Blahoslavenej Panny, ktorý v hornom Uhorsku v ruskom chráme dediny Klokočov, patriacej k panstvu Vinné, videli prvýkrát v roku 1670 roniť slzy. Kvapôčky sĺz stekali po tvári a z rán spôsobených niekoľkými bodnutiami nožom od prítomných heretikov. Na zadnej strane ikony je nápis s údajmi o prenesení ikony. Klokočovskú ikonu Madony priniesli do kráľovského mesta Prešova dvaja vyslanci – cisárski komisár Ján Neuhold a michalovský gróf Ján Filip Staraj a 12. mája 1769 ju slávnostne odovzdali magistrátu mesta Prešov. Ikona bola v roku 1802 reštaurovaná maliarom Bodom.
Kópia klokočovskej ikony bola dlho pýchou Prešova, bola vystavená na čelnej stene zasadacej miestnosti magistrátu. Neskoršie bola ako historická pamiatka prenesená do expozičnej siene prešovského magistrátu, kde ju v rokoch 1897 – 1898 objavil biskup Ján Valyi. Klokočovská ikona bola následne prenesená do biskupskej kaplnky namiesto pôvodného zaprestolného obrazu. 12. augusta 1907 bola ikona vložená do zlatého rámu, bola presklená, posvätená a každoročne na bohorodičné sviatky vystavovaná na posiľňovanie a zveľaďovanie úcty k Panne Márii a na povzbudenie a oživenie horlivosti duší. Dnes sa však kópia ikony Bohorodičky v kaplnke nenachádza.
Z duplikátu v biskupskej kaplnke v Prešove boli v roku 1904 vyhotovené dve ďalšie kópie klokočovskej ikony. Prvú kópiu ikony na prosbu Emanuela Roškoviča, profesora histórie v Užhorode, namaľoval Maximilián Kurz, profesor prešovského gymnázia. Dnes sa táto kópia nachádza v sakristii užhorodského eparchiáleho chrámu. Aj druhá kópia ikony vystavená a uctievaná v klokočovskej cerkvi na bočnom oltári sa donedávna pripisovala Maximiliánovi Kurzovi preto, že nie je signovaná. Na zadnej strane ikony v klokočovskom chráme je iba tento nápis v maďarčine: Tento duplikát bol zhotovený v roku 1904 z obrazu, ktorý je uložený v biskupskej kaplnke v Prešove. Pri riešení autorstva kópie ikony v Klokočove sa oprieme o zápisnicu, ktorú v roku 1983 urobil vtedajší správca klokočovskej farnosti nebohý o. Andrej Prokopovič. Zo zápisu A. Prokopoviča, ktorý sa dnes pravdepodobne nachádza v zbierkach oo. redemptoristov v Michalovciach, sa uvádza: 27. augusta 1983. Pri návšteve Klokočova pani Adamkovičová, rodená Királyova, narodená 30. apríla 1894 (teda 89-ročná), spomína, že pri inštalácii obrazu klokočovskej Madony bol prítomný aj michalovský gróf  Stáraj. Neskoršie bol z Budapešti povolaný aj maliar Benedek Rataj, nakoľko obraz bol cestou poškodený. Pani Adamkovičová, rodená Királyova, je dcérou klokočovského farára o. Júliusa Királyho, ktorý farnosť spravoval v rokoch 1900 – 1925. Pani Adamkovičová bola v čase inštalácie a opravy klokočovskej ikony Bohorodičky asi desaťročná. Na základe tohto zápisu možno predpokladať, že ikonu v klokočovskej cerkvi namaľoval budapeštiansky maliar Benedek Rataj. Ikona sa na slávnosť inštalácie do klokočovského chrámu prevážala a cestou sa poškodila; bolo treba na nej urobiť niekoľko opráv. V tejto súvislosti si treba uvedomiť fakt, že ak by išlo o mierne poškodenie ikony, v zemplínskej oblasti a na východnom Slovensku bol v tom čase dostatok miestnych maliarov, ktorí by poškodenie ikony opravili. Pravdepodobne išlo o rozsiahlejšie poškodenie obrazu, preto bolo nutné zavolať autora ikony.
Kópia pôvodnej klokočovskej ikony je dnes vystavená k všeobecnému uctievaniu. Ako zaprestolný obraz nad bočným oltárom na severnej stene lode chrámu je klokočovská ikona Bohorodičky inštalovaná od roku 1937, keď bol pristavený aj bočný oltár. Schody k úcte Bohorodičky za oltárom boli postavené v roku 1942. Počas druhej svetovej vojny bolo množstvo chrámov v našom priestore poškodených. Pri prechode frontu bol poškodený aj klokočovský chrám, najmä jeho južná stena. Všetky okná i časť výzdoby bola zničená, iba zázrakom sa zachovalo neporušené sklenené okno oproti klokočovskej ikone... Po druhej svetovej vojne bola v roku 1947 klokočovská ikona Matky Božej slávnostne korunovaná a na posilnenie viery bola v sprievode nosená po chrámoch klokočovskej farnosti. Korunováciu ikony vykonal blahej pamäti vladyka Dr. Vasiľ Hopko. Ani dnes úcta ku klokočovskej ikone neochabla, o čom svedčia aj mnohé duchovné aktivity počas desaťročia duchovnej obnovy, ktoré sa začalo 15. septembra 1991. Vtedy bola vyhotovená a posvätená aj posledná kópia ikony klokočovskej Bohorodičky z rokov 1990/91. Po posvätení bola klokočovská ikona prenesená do baziliky v Ľutine a následne do farnosti Klokočov, odkiaľ za necelých šesť rokov prešla všetky farské a filiálne chrámy gréckokatolíckej cirkvi. Putovanie klokočovskej ikony po farnostiach a fíliách veriaci prijímali ako posolstvo našej Nebeskej Matky.
Na záver sa ešte raz pristavme pri Piesni o obraze klokočovskom  z rokov 1670 – 1683. Je to paraliturgická pieseň púťového charakteru, ktorá obsahuje prvky historickej piesne s protitureckou a protikuruckou tematikou. Autor piesne o klokočovskej ikone Bohorodičky bol pravdepodobne svedkom týchto udalostí. Duchovnú zložku piesne tvorí túžba veriacich (ctiteľov klokočovskej ikony Bohorodičky) po pokoji a mieri v krajine. Historickú zložku textu piesne predstavuje verifikovateľné pozadie, ktoré sa interpretuje ako kulisa náboženského videnia.
Treba povedať, že Pieseň o obraze klokočovskom  z rokov 1670 – 1683 je duchovným a kultúrnym dedičstvom našej cirkvi byzantsko-slovanského obradu. Jej historická a duchovná symbolika odrážajúca sa v túžbe zvíťaziť nad hriechom a nepriateľom nevznikla v našej cirkvi iba ako ozdoba, ale ako neoddeliteľná a pevná súčasť náboženského i kultúrneho života našej cirkvi. Prostredníctvom týchto symbolov sa pozemská i nebeská cirkev prepájajú, zviditeľňujú. Zviditeľnením duchovného i svetského života je aj Pieseň o obraze klokočovskom, ktorá spolu s mnohými paraliturgickými piesňami spievanými na odpustových slávnostiach sa stáva spevnou, slovnou ikonou. Súbor takýchto piesní potom tvorí alegorický ikonostas. Ako sú na ikonostase zobrazené jednotlivé biblické deje a celý teologický a dogmatický rozmer, tak sa alegorickým spôsobom v tvorbe duchovných piesní odzrkadľuje religózne, spoločenské, historické a kultúrne myslenie jednoduchého človeka. Ikonostas, ako stena oddeľujúca presbytérium od veriacich, zahaľuje tajomné konanie, ale jednotlivé ikony naopak zjavujú zázračné, neviditeľné deje. Aj duchovné, paraliturgické piesne prostredníctvom náboženského rozmeru zahaľujú verifikovateľný obraz skutočnosti, no práve jeho prostredníctvom sprítomňujú dávne udalosti, a tak poukazujú na prepojenie profánneho a posvätného priestoru.
Na ilustráciu uvádzame preklad pôvodnej cyrilikou zapísanej Piesne o obraze klokočovskom z rokov 1670 – 1683:
 Pieseň o klokočovskom obraze
 Zastav sa a ponačúvaj, blízky i ďaleký,
znameniam Boha i divom preveľkým,
čo sa v Uhrách vskutku robí,
vo svete nemá obdoby.
Zaplakal obraz Panny v Klokočove.
Oslávený stojí v Mukačeve
Boží hnev sa vyliať ráči –
obraz Panny hynie v plači,
keď Kuruci klokočovský chrám zapálili
a celú Uhorskú zem doničili.
Traste sa všetci bezbožníci,
vo svojom hneve Boh vás zničí!
Zomkli sa Kurucia Labanciv hneve.
Príbytky vojna ľuďom berie.
Brat na brata nastupuje,
syn otcovi smrť hotuje.
Ktokoľvek cudzí musí za to priznať,
Uhorská zem mocná bola vlasť,
ale podlých mala synov.
Upadli do bezbožných činov.
Oplývali medom, mliekom,
------------------------- --
no synovia svojej vlasti
dali sa na cestu strastí.
Na cisára ruku zdvihli,
s Tökölimsa vskutku zhodli.
K Turkom oni prestupujú,
svoju vernosť mu sľubujú.
Do Budínaprichádzajú s prísľubom vernosti.
Turkom oddanosť a všetky cnosti
ponúkajú za jeho podlú ochranu;
Turek sa blíži pod viedenskú bránu.
Bez panských spôsobov ničia a mordujú
Tököliho župy– na boj ho hotujú.
A spolu s nimi ----------------------
ako sami chcú, tak mordujú
Uhorskú zem z kože zdrali.
K Nemcom sa pohroma valí.
Pod Požónom stoja v plnej zbroji.
Čo sa stane – svet sa bojí.
Turecké tábory už pod Viedňou stoja.
Nevedia, že ľahko neobstoja.
Kým cisár sa postaví im smelý,
k Bohu sa modlí, nádeji verí.
Boh s Prečistou je naša ochrana;
na pomoc príde Poľská Koruna.
Spojí sa všetko kresťanské,
zaženie od nás pohanské.
Keď sa k Turkom priblížili Nemci smelí,
vo Viedni ich viacej nevideli.
Nemci Bohu vďaku vzdali,
za pohanom sa pobrali.
V božom boji ženú Turkov rovno do Budína.
Turci kričia: “Zlá je, zlá naša novina!”
Jedni v Budíne zostali
ďalší razom zutekali.
Mocou nebies Nemci Budín obsadili.
Nejednu piaď zeme krvou pokropili.
Všetkých Turkov postínali,
kresťanov tam povolali.
Turkov už ženú k Nándor-Fejerváru.
Krvavé meče nesú im do daru.
Keď to Turčín zrazu zbadal,
z táborov sa na útek dal.
Egerskí Turci sa naľakali
a nohy na plecia vzali
------------------------- --
------------------------- --
Cez Tisu už Nemci idú pod Varad.
Varadínsky baša je strašne nerád,
keď skoro ránu v jednu stredu
Ganzer stojí s vojskom vpredu.
Turci mrznú v chladnom meste,
výbuchy im stoja v ceste.
Ganzer slávny generál,
Varadín im odobral.
Nebol Turek vo Varade dlho.
Keď po boji mesto zmĺklo
a Turci utekali v strachu,
kresťania povstávali z prachu.
Turci v chvate utekajú z Varadu.
Dopraj, Bože, priazne i Carihradu,
nech pieseň Tvoja víťazne
znie Carihradom radostne.
Bože z vysokého trónu v nebi
daruj pokoj Uhorskej zemi.
Nebeský z vysokého trónu,
dajže cisárovi dobrú vôľu,
aby ešte mnoho rokov
bol víťazstvami blažený,
aby jeho sláva pretrvala,
a na veky sa udržala.
Zdroj: Gréckokatolícky kalendár 2001
Autor: PhDr. Peter Žeňuch, CSC